Mala dedinka takmer uplne odtrhnuta od sveta niekde medzi Chiang Mai a Chiang Rai. Ked som cez Google maps hladala, kam to vlastne pojdem, nebola som uspesna. Hned prvy den nam vysvetlili preco. Dedina sa oficialne nevola Lahu village ale Huey Nam Rin. Lahu village ju volaju preto, ze obyvatelia pochadzaju z kmena Lahu, co v preklade znamena lovci zvierat. A zrejme aj preto, ze bolo pre cudzincov narocne zapamatat si nazov, tak ho trochu zjednodusili :)
Dedina sa nachadza v kopcoch v nadhernom prostredi. Vedie do nej iba jedna panelova cesta. Ostatne cesty v dedine su hlinene. Domy su bud drevene s plechovymi strechami alebo bambusove chatky stojace na styroch dverenych koloch. Sem tam sa najdu betovove zaklady alebo betovove prve poschodie. Vsade naokolo pobehuju domace zvierata – sliepky, kohuty, prasata s malymi prasiatkami, psi, macky atd. Perfektne prostredie na meditaciu a ucenie sa umeniu thajskej masaze.
Cesta do dediny bola zaujimava. Trvala zhruba hodinu a pol, kde 30 ludi bolo natlacenych aj s batozinou do 4 vacsich aut s nakladnym priestorom vzadu. Nic vacsie by sa do dediny asi nedostalo, pripadne by mohlo poskodit cestu. V monzunoch, ktore akurat zacali, je velmi problematicka. Prelieva sa cez nu blato z okolitych kopcov a vela krat nie je zjadna. Aj my sme si museli pockat, kym najvacsi dazd prejde, aby sme sa bezpecne dostali az hore do dediny.
Vedela som, zivot v dedine nebude ziaden luxus ale uplne minimalisticke podmienky som necakala. Su splnenene iba zakladne potreby. Clovek ma kam hlavu sklonit a ma k dispozicii stravu trikrat denne.
Prve dni boli aj kvoli monzunom narocne. Mat mokre a od blata spinave nohy az po kolena, neustale si ich umyvat v studenej vode. Sprchovat sa tiez v studenej vode, nebolo na zaciatok velmi prijemne. Tepla voda bola sice k dispozicii, ale casto bol slaby prud. Zo sprchy skor kvapkalo ako tieklo, takze aj ked som isla do teplej sprchy, skoncila som aj tak pod studenym prudom vody. Tu som si spomenula na Zuzku, ze by sa urcite otuzovaniu tesila. Kupodivu po par dnoch mi studena sprcha uz nepripadala taka studena, matrace na spanie take tvrde a “zima” taka strasna :)
Itzak (hlavny veduci a vyucujuci) nam pri prvej orientacii tvrdil, ze vraj po dvoch dnoch si na podmienky zvykneme a zacneme to tu milovat. Tak som tomu dala dva dni a pravdu mal :) Treba si najst svoj rezim a vsetko je v nejlepsej pohode. Plus ked k tomu pripocitame uplne odtrhnutie od sveta, ziadny internet, tym padom ziadny pocitac a mobil, moze sa zacat (v ramci moznosti) oddychovat.
Jemnym sokom, v konecnom dosledku prijemnym, bolo pre mna pocasie. Dedina je vyssie v horach a napriek tropickemu pocasiu v Chiang Mai, je v dedine o 5 stupnov menej. Clovek si povie, 5 stupnov, to nic nie je, ale po mesiaci a pol stale neustaleho tepla, mi bola zrazu zima. Teple oblecenie moc zo sebou nemam, vsak kto by ho vlacil, ked je tu cely rok teplo a zrazu som ho vsetko potrebovala. Spustili sa monzuny, jemne sa ochladilo tzn. v noci menej ako 25. Znova som sa prichytila ako hovorim, mame prijemnych 30 stupnov a zaroven tusim sa nam ochladilo, pri teplote menej ako 27. Zvykla som si na nosienie kratkeho tricka a kratasov a kazda teplota, pri ktorej si musim dat nieco dlhe na seba, alebo nebodaj pouzit ponozky je zrazu zima. A v noci sa niecim prikryvat, nonsens! Tu to bolo nevyhnutne. Esteze nam domaci poskytli prikryvky, pretoze spacak zo sebou tiez nemam :)
Kazde rano sme mali originalny budicek, kikirikanie kohutov a krochkanie prasiat uz okolo 4. V drevenych a bambusovych chatkach to paradne pocut. Nebodaj ked si clovek necha otvorene okna, aby sa necitil ako vo vazeni bez svetla, tak o to viac. Kikirikanie a krochkanie zobudi aj najvacsieho spaca :) Prvy krat sa asi vydesi, co sa to deje, ale potom to uz berie v pohode.
V dedine je culy ruch uz pred 6. Ked som rano isla na rannu session, nestihala som sa divit, ze viac nez polka dediny je uz hore. Vecer dedinacania funguju do kym sa uplne nezotmie, co je cca 7 pol 8. Potom sedia na terase pri dome a sleduju dianie okolo. Poulicne osvetlenie neexistuje, samozrejme, ze som si nezobrala baterku :), maximalne osvetlenie z domov a pri nom sa neda vela robit. Kedze som nemala baterku, vyuzivala som telefon na svietenie, tiez ako budik a na priebezne sledovanie casu. Esteze mam tento vydobytok modernej doby vzdy zo sebou :)
Lahu dedina bol paradny zazitok. Ak mate moznost ist niekam takto uplne sa odtrhnut od sveta, urcite odporucam. Celkom sa cloveku precisti hlava, zisti, co vsetko k zivotu nepotrebuje, aj ked si myslel, ze potrebuje a trochu sa mu aj preusporiadaju zivotne hodnoty. Za tych 12 dni nie uplne, ale naznak tam je :)
Zo vsetkych ucastnikov kurzu, co bolo asi 30 ludi, to vzdali kvoli zakladnym podmienkam iba dvaja, asi boli zvyknuty na vacsie pohodlie. Par ludi skolila hnacka a skoncili v nemocnici, ale ostatni co prezili, kurz uspesne absolvovali :)
Krasne prostredie
Dedina sa nachadza v kopcoch v nadhernom prostredi. Vedie do nej iba jedna panelova cesta. Ostatne cesty v dedine su hlinene. Domy su bud drevene s plechovymi strechami alebo bambusove chatky stojace na styroch dverenych koloch. Sem tam sa najdu betovove zaklady alebo betovove prve poschodie. Vsade naokolo pobehuju domace zvierata – sliepky, kohuty, prasata s malymi prasiatkami, psi, macky atd. Perfektne prostredie na meditaciu a ucenie sa umeniu thajskej masaze.
Hlavna cesta v dedine
Cesta do dediny bola zaujimava. Trvala zhruba hodinu a pol, kde 30 ludi bolo natlacenych aj s batozinou do 4 vacsich aut s nakladnym priestorom vzadu. Nic vacsie by sa do dediny asi nedostalo, pripadne by mohlo poskodit cestu. V monzunoch, ktore akurat zacali, je velmi problematicka. Prelieva sa cez nu blato z okolitych kopcov a vela krat nie je zjadna. Aj my sme si museli pockat, kym najvacsi dazd prejde, aby sme sa bezpecne dostali az hore do dediny.
Cesta spat do Chiang Mai
Vedela som, zivot v dedine nebude ziaden luxus ale uplne minimalisticke podmienky som necakala. Su splnenene iba zakladne potreby. Clovek ma kam hlavu sklonit a ma k dispozicii stravu trikrat denne.
Prve dni boli aj kvoli monzunom narocne. Mat mokre a od blata spinave nohy az po kolena, neustale si ich umyvat v studenej vode. Sprchovat sa tiez v studenej vode, nebolo na zaciatok velmi prijemne. Tepla voda bola sice k dispozicii, ale casto bol slaby prud. Zo sprchy skor kvapkalo ako tieklo, takze aj ked som isla do teplej sprchy, skoncila som aj tak pod studenym prudom vody. Tu som si spomenula na Zuzku, ze by sa urcite otuzovaniu tesila. Kupodivu po par dnoch mi studena sprcha uz nepripadala taka studena, matrace na spanie take tvrde a “zima” taka strasna :)
Moja izba, namiesto okien okenice
Itzak (hlavny veduci a vyucujuci) nam pri prvej orientacii tvrdil, ze vraj po dvoch dnoch si na podmienky zvykneme a zacneme to tu milovat. Tak som tomu dala dva dni a pravdu mal :) Treba si najst svoj rezim a vsetko je v nejlepsej pohode. Plus ked k tomu pripocitame uplne odtrhnutie od sveta, ziadny internet, tym padom ziadny pocitac a mobil, moze sa zacat (v ramci moznosti) oddychovat.
Krasny vyhlad
Jemnym sokom, v konecnom dosledku prijemnym, bolo pre mna pocasie. Dedina je vyssie v horach a napriek tropickemu pocasiu v Chiang Mai, je v dedine o 5 stupnov menej. Clovek si povie, 5 stupnov, to nic nie je, ale po mesiaci a pol stale neustaleho tepla, mi bola zrazu zima. Teple oblecenie moc zo sebou nemam, vsak kto by ho vlacil, ked je tu cely rok teplo a zrazu som ho vsetko potrebovala. Spustili sa monzuny, jemne sa ochladilo tzn. v noci menej ako 25. Znova som sa prichytila ako hovorim, mame prijemnych 30 stupnov a zaroven tusim sa nam ochladilo, pri teplote menej ako 27. Zvykla som si na nosienie kratkeho tricka a kratasov a kazda teplota, pri ktorej si musim dat nieco dlhe na seba, alebo nebodaj pouzit ponozky je zrazu zima. A v noci sa niecim prikryvat, nonsens! Tu to bolo nevyhnutne. Esteze nam domaci poskytli prikryvky, pretoze spacak zo sebou tiez nemam :)
Kazde rano sme mali originalny budicek, kikirikanie kohutov a krochkanie prasiat uz okolo 4. V drevenych a bambusovych chatkach to paradne pocut. Nebodaj ked si clovek necha otvorene okna, aby sa necitil ako vo vazeni bez svetla, tak o to viac. Kikirikanie a krochkanie zobudi aj najvacsieho spaca :) Prvy krat sa asi vydesi, co sa to deje, ale potom to uz berie v pohode.
V dedine je culy ruch uz pred 6. Ked som rano isla na rannu session, nestihala som sa divit, ze viac nez polka dediny je uz hore. Vecer dedinacania funguju do kym sa uplne nezotmie, co je cca 7 pol 8. Potom sedia na terase pri dome a sleduju dianie okolo. Poulicne osvetlenie neexistuje, samozrejme, ze som si nezobrala baterku :), maximalne osvetlenie z domov a pri nom sa neda vela robit. Kedze som nemala baterku, vyuzivala som telefon na svietenie, tiez ako budik a na priebezne sledovanie casu. Esteze mam tento vydobytok modernej doby vzdy zo sebou :)
Lahu village
Lahu dedina bol paradny zazitok. Ak mate moznost ist niekam takto uplne sa odtrhnut od sveta, urcite odporucam. Celkom sa cloveku precisti hlava, zisti, co vsetko k zivotu nepotrebuje, aj ked si myslel, ze potrebuje a trochu sa mu aj preusporiadaju zivotne hodnoty. Za tych 12 dni nie uplne, ale naznak tam je :)
Zo vsetkych ucastnikov kurzu, co bolo asi 30 ludi, to vzdali kvoli zakladnym podmienkam iba dvaja, asi boli zvyknuty na vacsie pohodlie. Par ludi skolila hnacka a skoncili v nemocnici, ale ostatni co prezili, kurz uspesne absolvovali :)
Takto sa tesime :)
No comments:
Post a Comment