Z Halong Bay som sa cez Hanoi presunula nocnym busom do Sapy. Sapa je znama narodnostnymi mensinami, ktore este stale vedu tradicny sposob zivota a privyrabaju si na turistoch tym, ze im ponuknu trek k nim do dediny a ubytuju ich u nich doma.
Rano po prichode do Sapy si hovorim, ze co budem v Sape idem rovno do dediny. Hned pri vystupe z autobusu uz na turistov cakali domace pani z Hmong mensiny. Okrem Hmongov, ktore maju najvacsie zastupenie v oblasti, tu ziju aj Dao a Tay-ovia. Rozdiely medzi jednotlivymi kmenmi netusim, prvy viditelny je v obleceni.
Domace sa na turistov vrhli uz pri vystupe z autobusu a predbiehali sa v ponukani trekov od 3-7 hodin. Spravne nevyspata zo sleepers autobusu (s lezadlami), som si povedala, ze nic narocne nechcem 3-4 hodinovy trek mi bude uplne stacit. Pred tym, nez som isla do Sapy som rozmyslala, ci mam batozinu nechat v Hanoi, kedze cez neho este budem cestovat alebo si ju vsetku zobrat a riskovat, ze budem trekovat s 14 kg batohom na chrbte. Batozinu som si nakoniec zobrala, domaci su na podobne pripady zvyknuti. Batozina isla do dediny na motorke, ja pesi.
Trek to bol pekny, vyhlady na ryzove polia stali za to. Do dediny som prisla pekne unavena. Poslednu hodinu som si nadavala, ze co ma to napadlo, trekovat nevyspata. V dedine sme to zobrali cez par susedov a pekne ma privitali s happy water (vesela voda), co je domace ryzove vino. Potom este nasledovalo poslednych 10 minut do domu Se (dievca, ktore so mnou trekovalo a do ktorej domu som isla) sme to zobrali cez ryzove polia, doslova a do pismena. Behala som tentoraz uz s mojim velkym batohom na chrbte (skoncil u susedov, nie v dome, kde som mala byvat) ako srnka pomedzi vodu a modlila som sa, aby som neskoncila v niektorom policku. Samozrejme, ze som sa do jedneho smykla :). Nastastie nic dramaticke, ustala som to, takze som mala iba mokre tenisky a bola som jemne blatova. V moznunovom obdobi to znamenalo susenie tenisiek dalsie dva dni...nad ohnom :)
Dedina Lahu bola oproti tejto luxus. Vacsi dreveny domcek, miestnosti od seba neboli oddelene, len miesta na spanie s postelami boli provizorne oddelene od ostatnej casti domu. Vnutri otvorene ohnisko, na ktorom sa varilo, namiesto kuchyne odniekial dovedena voda s par polickami s hrncami, hrncekmi. Kupelna, zachod ziadne. Ked som sa pytala, na zachod, tak mi Se povedala: „Sorry, nemame. A kam chodite? Do pola s kukuricou.“ Parada, na zachod ma nenapadlo sa opytat ked som si vyberala ku komu pojdem do dediny :) Ako a kde sa domaci sprchuju, netusim. Za dva dni, co som tam bola, som videla umyvat sa jedneho, a to v kuchyni. Podmienky na zivot su absolutne zakladne. Pripominalo mi to muzeum oravskej dediny. Takto nejako si predstavujem, ze ludia u nas zili tak 150-200 rokov dozadu.
Za ten cas, co som bola u domacich sa mi nepodarilo zistit, kto vlastne v dome byva, a kto je iba na navsteve. Prisla som so Se, ktora o nom hovorila ako svojom dome. Prvy den vecer sa objavila domaca pani (na to som prisla az neskor), potom jej manzel, a dvaja synova. Jeden maly asi 3 rocny, druhy vacsi vraj okolo 15 rokov. Kazdy o dome hovoril ako o svojom a mnozstvo ludi sa menilo. Raz tam boli 3 mladi, potom 2, potom vraj nejaky kamarat atd. A kto bola Se, ktora ma do domu priviedla, doteraz netusim. Domaca pani nebola jej mama, mozno manzel domacej bol jej otec. Po anglicky hovorili iba velmi malo, a tym padom zistit rodinne vztahy, bolo takmer nemozne. S anglictinou to bola sranda, pretoze pani (tiez Se), s ktorou som sa dohadovala, ze pojdem k nej, hovorila dobre anglicky, ma druhej, malej Se iba dohodila :)
Varenie s domacimi na ohni v dome bol zazitok. Typicke jedlo spocivalo v ryzi, slizoch, fazuli na rozne sposoby, a potom este sem tam nejaka zelenina. Podozrievam ich, ze jedia stale to iste a kvoli mne urobili spring rolls a dokonca kupili bravcove. Kedze som so Se varila, tak viem aj recept na spring rolls, kupodivu je velmi jednoduchy. Zmiesaju sa 3 balicky slizov (kupovane, nie domace), 1 nakrajana mrkva, 1 na hrubo nakrajana cibula a 4 vajicka. Dobre to treba dochutit. Pouzivaju nieco ako vegetu, co davaju takmer do vsetkeho jedla. Zmes je potrebne dobre premiesat a zabalit do ryzoveho papiera. Potom sa vyprazaju na panvici. Velmi jednoduche a chutne :)
Domaci maju vecierku medzi 8-9 a rano vstavaju skoro medzi 4-5. Bud idu robit na polia, alebo vyrazaju „lovit“ turistov do dediny. Maju celkom tvrdy zivot. Zivia sa bud predajom zeleniny alebo ovocia, ktore dopestovali, alebo sprevadzanim a ubytovavanim turistov. Konkurencia je velka, takze aj ked maju stastie na turistov, vela si nezarobia. Okrem toho vyrabaju vysivane kabelky s tradicnymi vzormi, ktore sa snazia predat na trhu. Do mesta, ktore je vzdialene asi 10 km, chodia bud pesi alebo na motorke.
U domacich na dedine som ostala 2 dni, potom som sa presunula do Sapy. Sapa je pekne mestecko, oplati sa tam stravit tak 1-2 dni. Ak vyjde pocasie, zobrat motorku a pozriet krasne vyhlady na ryzove polia a kopce. Potom popozerat obchodiky v meste, odbit milion domacich, ze nemam zaujem o kupu nicoho. Chudoba je tu desiva. Kabelku, ktoru vysivaju pol roka, alebo kroje, ktore vysivaju pomaly rok, predavaju za smiesne peniaze okolo 1-2 USD. Na zaciatku zjednavania sa snazia drzat cenu, ale akonahle zacne kupujuci vahat, cena ide zavratne dole. A to su este radi ak najdu kupcu. Inac kupovat tu nieco je kapitola sama o sebe. Ak som nahodou prejavila zaujem, ze by som nieco kupila, tak okamzite bolo okolo mna 5 domacich, kup odo mna, kup odo mna a predbiehali sa kto sa lepsiu cenu.
A kolko taka sranda vyjde? Jeden den u domacich vyjde od 10 – 15 USD podla velkosti skupiny a sezony. Ja som zaplatila 13 USD (260 000 VND), vsetko by malo byt v cene, tzn. trekovanie, ubytovanie, strava. Pre domacich celkom slusne privyrobenie. Ked som to tak sledovala, tak za 50 000 VND (cca 1,5-2 eura) dokupili nejake potraviny (slize, sem tam zeleninu) a najedla sa cela rodina! Ryzu, zemiaky, kukuricu, fazulu a uhorky si dopestuju sami, to kupovat nemuseli.
Domaci su velki obchodnici, ked som odchadzala a isla som platit, tak domaca, ze tri dni. Jeden den som prisla, mala obed a veceru, stravila som tam cely dalsi den a posledny den som mala ranajky. Uz v priebehu pobytu som sa jej snazila vysvetlit, ze nie tri dni, ale dva cele dni aj so stravou. Tvarila sa jemne namosurene. Suseda sa jej smiala, ked som jej na prstoch ukazovala, ze obed, vecera, ranajky – jeden den, a znova, obed, vecera, ranajky – druhy den. Domacej sa to nepacilo, aj ked uznala, ze su to 2 dni. Chcela ma v dazdi poslat naspat do Sapy pesi, vraj trekking, trekking :) Tvrdohlavo som trvala na motorke, vsak jej manzel ma motorku, moze ma zobrat na nej do dediny. To som este netusila, ze na motorku budu chciet nalozit moj batoh a troch dospelych ludi! Domacu s kosom, v ktorom mala veci na trh, jej manzela, ktory soferoval a mna aj s velkym batohom. Cesta do Sapy trvala zhruba 20 minut a pre domacich to bola posledna prilezitost ako zo mna dostat dalsie peniaze :) Pred cestou som sa pytala, kolko za zvezenie budu chciet. Domaca sa tvarila, ze nevie a nechcela povedat ziadne cislo. Bolo mi to podozrive, ale hovorila som si, ze cenu viem od Se, tak kaslem na to. Keby ma odmietli odviest, tak sa do mesta nedostanem. Po prichode do mesta domaca zahlasila, ze 100 000 VND. Tak som sa zasmiala a zacala zjednavat. Vysvetlila som jej, ze 40 000 VND je realna cena a presne tolko jej aj dam. Po tom sa domaca na mna uz ani nepozrela, dobre, ze ma neoplula :D
Nebyt neustalej snahy domacich dostat z turistov peniaze, je Sapa paradny zazitok. Okrem navratu v case je v okoli nadherna priroda, ktoru sa oplati vidiet. Tak si to netreba nechat pokazit :)
Rano po prichode do Sapy si hovorim, ze co budem v Sape idem rovno do dediny. Hned pri vystupe z autobusu uz na turistov cakali domace pani z Hmong mensiny. Okrem Hmongov, ktore maju najvacsie zastupenie v oblasti, tu ziju aj Dao a Tay-ovia. Rozdiely medzi jednotlivymi kmenmi netusim, prvy viditelny je v obleceni.
Domace sa na turistov vrhli uz pri vystupe z autobusu a predbiehali sa v ponukani trekov od 3-7 hodin. Spravne nevyspata zo sleepers autobusu (s lezadlami), som si povedala, ze nic narocne nechcem 3-4 hodinovy trek mi bude uplne stacit. Pred tym, nez som isla do Sapy som rozmyslala, ci mam batozinu nechat v Hanoi, kedze cez neho este budem cestovat alebo si ju vsetku zobrat a riskovat, ze budem trekovat s 14 kg batohom na chrbte. Batozinu som si nakoniec zobrala, domaci su na podobne pripady zvyknuti. Batozina isla do dediny na motorke, ja pesi.
Ryzove polia
Trek to bol pekny, vyhlady na ryzove polia stali za to. Do dediny som prisla pekne unavena. Poslednu hodinu som si nadavala, ze co ma to napadlo, trekovat nevyspata. V dedine sme to zobrali cez par susedov a pekne ma privitali s happy water (vesela voda), co je domace ryzove vino. Potom este nasledovalo poslednych 10 minut do domu Se (dievca, ktore so mnou trekovalo a do ktorej domu som isla) sme to zobrali cez ryzove polia, doslova a do pismena. Behala som tentoraz uz s mojim velkym batohom na chrbte (skoncil u susedov, nie v dome, kde som mala byvat) ako srnka pomedzi vodu a modlila som sa, aby som neskoncila v niektorom policku. Samozrejme, ze som sa do jedneho smykla :). Nastastie nic dramaticke, ustala som to, takze som mala iba mokre tenisky a bola som jemne blatova. V moznunovom obdobi to znamenalo susenie tenisiek dalsie dva dni...nad ohnom :)
Cesticka pomedzi ryzove polia
Dedina Lahu bola oproti tejto luxus. Vacsi dreveny domcek, miestnosti od seba neboli oddelene, len miesta na spanie s postelami boli provizorne oddelene od ostatnej casti domu. Vnutri otvorene ohnisko, na ktorom sa varilo, namiesto kuchyne odniekial dovedena voda s par polickami s hrncami, hrncekmi. Kupelna, zachod ziadne. Ked som sa pytala, na zachod, tak mi Se povedala: „Sorry, nemame. A kam chodite? Do pola s kukuricou.“ Parada, na zachod ma nenapadlo sa opytat ked som si vyberala ku komu pojdem do dediny :) Ako a kde sa domaci sprchuju, netusim. Za dva dni, co som tam bola, som videla umyvat sa jedneho, a to v kuchyni. Podmienky na zivot su absolutne zakladne. Pripominalo mi to muzeum oravskej dediny. Takto nejako si predstavujem, ze ludia u nas zili tak 150-200 rokov dozadu.
Hlavna miestnost v dome
Za ten cas, co som bola u domacich sa mi nepodarilo zistit, kto vlastne v dome byva, a kto je iba na navsteve. Prisla som so Se, ktora o nom hovorila ako svojom dome. Prvy den vecer sa objavila domaca pani (na to som prisla az neskor), potom jej manzel, a dvaja synova. Jeden maly asi 3 rocny, druhy vacsi vraj okolo 15 rokov. Kazdy o dome hovoril ako o svojom a mnozstvo ludi sa menilo. Raz tam boli 3 mladi, potom 2, potom vraj nejaky kamarat atd. A kto bola Se, ktora ma do domu priviedla, doteraz netusim. Domaca pani nebola jej mama, mozno manzel domacej bol jej otec. Po anglicky hovorili iba velmi malo, a tym padom zistit rodinne vztahy, bolo takmer nemozne. S anglictinou to bola sranda, pretoze pani (tiez Se), s ktorou som sa dohadovala, ze pojdem k nej, hovorila dobre anglicky, ma druhej, malej Se iba dohodila :)
Varenie s domacimi na ohni v dome bol zazitok. Typicke jedlo spocivalo v ryzi, slizoch, fazuli na rozne sposoby, a potom este sem tam nejaka zelenina. Podozrievam ich, ze jedia stale to iste a kvoli mne urobili spring rolls a dokonca kupili bravcove. Kedze som so Se varila, tak viem aj recept na spring rolls, kupodivu je velmi jednoduchy. Zmiesaju sa 3 balicky slizov (kupovane, nie domace), 1 nakrajana mrkva, 1 na hrubo nakrajana cibula a 4 vajicka. Dobre to treba dochutit. Pouzivaju nieco ako vegetu, co davaju takmer do vsetkeho jedla. Zmes je potrebne dobre premiesat a zabalit do ryzoveho papiera. Potom sa vyprazaju na panvici. Velmi jednoduche a chutne :)
Ohnisko
Domaci maju vecierku medzi 8-9 a rano vstavaju skoro medzi 4-5. Bud idu robit na polia, alebo vyrazaju „lovit“ turistov do dediny. Maju celkom tvrdy zivot. Zivia sa bud predajom zeleniny alebo ovocia, ktore dopestovali, alebo sprevadzanim a ubytovavanim turistov. Konkurencia je velka, takze aj ked maju stastie na turistov, vela si nezarobia. Okrem toho vyrabaju vysivane kabelky s tradicnymi vzormi, ktore sa snazia predat na trhu. Do mesta, ktore je vzdialene asi 10 km, chodia bud pesi alebo na motorke.
U domacich na dedine som ostala 2 dni, potom som sa presunula do Sapy. Sapa je pekne mestecko, oplati sa tam stravit tak 1-2 dni. Ak vyjde pocasie, zobrat motorku a pozriet krasne vyhlady na ryzove polia a kopce. Potom popozerat obchodiky v meste, odbit milion domacich, ze nemam zaujem o kupu nicoho. Chudoba je tu desiva. Kabelku, ktoru vysivaju pol roka, alebo kroje, ktore vysivaju pomaly rok, predavaju za smiesne peniaze okolo 1-2 USD. Na zaciatku zjednavania sa snazia drzat cenu, ale akonahle zacne kupujuci vahat, cena ide zavratne dole. A to su este radi ak najdu kupcu. Inac kupovat tu nieco je kapitola sama o sebe. Ak som nahodou prejavila zaujem, ze by som nieco kupila, tak okamzite bolo okolo mna 5 domacich, kup odo mna, kup odo mna a predbiehali sa kto sa lepsiu cenu.
A kolko taka sranda vyjde? Jeden den u domacich vyjde od 10 – 15 USD podla velkosti skupiny a sezony. Ja som zaplatila 13 USD (260 000 VND), vsetko by malo byt v cene, tzn. trekovanie, ubytovanie, strava. Pre domacich celkom slusne privyrobenie. Ked som to tak sledovala, tak za 50 000 VND (cca 1,5-2 eura) dokupili nejake potraviny (slize, sem tam zeleninu) a najedla sa cela rodina! Ryzu, zemiaky, kukuricu, fazulu a uhorky si dopestuju sami, to kupovat nemuseli.
Domaca pani
Domaci su velki obchodnici, ked som odchadzala a isla som platit, tak domaca, ze tri dni. Jeden den som prisla, mala obed a veceru, stravila som tam cely dalsi den a posledny den som mala ranajky. Uz v priebehu pobytu som sa jej snazila vysvetlit, ze nie tri dni, ale dva cele dni aj so stravou. Tvarila sa jemne namosurene. Suseda sa jej smiala, ked som jej na prstoch ukazovala, ze obed, vecera, ranajky – jeden den, a znova, obed, vecera, ranajky – druhy den. Domacej sa to nepacilo, aj ked uznala, ze su to 2 dni. Chcela ma v dazdi poslat naspat do Sapy pesi, vraj trekking, trekking :) Tvrdohlavo som trvala na motorke, vsak jej manzel ma motorku, moze ma zobrat na nej do dediny. To som este netusila, ze na motorku budu chciet nalozit moj batoh a troch dospelych ludi! Domacu s kosom, v ktorom mala veci na trh, jej manzela, ktory soferoval a mna aj s velkym batohom. Cesta do Sapy trvala zhruba 20 minut a pre domacich to bola posledna prilezitost ako zo mna dostat dalsie peniaze :) Pred cestou som sa pytala, kolko za zvezenie budu chciet. Domaca sa tvarila, ze nevie a nechcela povedat ziadne cislo. Bolo mi to podozrive, ale hovorila som si, ze cenu viem od Se, tak kaslem na to. Keby ma odmietli odviest, tak sa do mesta nedostanem. Po prichode do mesta domaca zahlasila, ze 100 000 VND. Tak som sa zasmiala a zacala zjednavat. Vysvetlila som jej, ze 40 000 VND je realna cena a presne tolko jej aj dam. Po tom sa domaca na mna uz ani nepozrela, dobre, ze ma neoplula :D
Nebyt neustalej snahy domacich dostat z turistov peniaze, je Sapa paradny zazitok. Okrem navratu v case je v okoli nadherna priroda, ktoru sa oplati vidiet. Tak si to netreba nechat pokazit :)
Ryzove terasy
No comments:
Post a Comment