S Monikou sme sa vybrali do dediny nedaleko Luang Prabang, ktora je znama rucne tkanymi vyrobkami a tiez rucne robenymi vyrobkami z papiera. V dedine sa da vidiet aj process vyroby papiera a samotne tkanie na tkackych stavoch, na co som sa tesila. Na meno si nespominam, ale urcite sa zacinala Ban … (Ban je po laosky dedina :)) Je cas obeda a sme pekne hladne. Na bicykloch sme dali par kilometrov po hrbolatej ceste. Zaciname sa pozerat po nejakej restauracii a neuspesne. Az narazime na miesto, kde je vela ludi a … jedia. Hovorime si, parada. Ideme to pozriet. Nejako sa mi nezdalo, ze to bude restauracia, ale Monika sa isla opytat. Vela ludi, vela jedla, co ine by to mohlo byt.
Domaci nas s usmevom pozyvaju nech sa pridame. Jeden z nich, co hovori trochu po anglicky, nas usadza a ponuka nam jedlo. Najpr sa ako spravne backpackerky pytame, kolko to bude stat a vraj nic. Ze je sviatok domaci maju oslavu, nech sa pridame. Donesu nam obrovsku tacku s jedlom a k tomu sticky rice (lepiva ryza). Este sa nas hostitel opyta, co mame radi sticky rice, alebo chceme nieco ine. Sme ok zo vsetkym, ja mam dokonca sticky rice celkom rada. Od normalnej ryze sa lisi tym, ze je inac pripravena, neviem presne ako. Je trocha tvrdsia ako normalna ryza (steamed rice) a ako nazov hovori, je lepiva. Ak sa je rukami, dobre sa drzi a dobre sa robia hrcky :)
Neda nam to, a zistujeme, kde sme sa to vobec ocitli. Oslava, sviatok, ale co za sviatok. Keby bol oficialny sviatok, tak by sa asi oslavovalo na viacerych miestach a zatial sme nic nevideli. Odchytavame anglicky hovoriaceho domaceho a vypytujeme sa. Vraj meno sviatku si nepamata, ale robia oslavu 5 rokov od umrtia stareho otca. Podobna oslava sa robi kazdorocne a oslavuju (a nie smutia) preto, aby mal (kdekolvej je) hojnost vsetkeho co potrebuje. A hosti co vidime okolo, to su vsetko rodina. Na velku rodinu sme natrafili, odhadom okolo 100 pribuznych.
Jedlo bolo vyborne. K ryzi boli domace masove klobasky, mlete rybie maso s bylinkami, masova omacka, trocha zeleniny, polievka a na zaver sladky dezert.
Po ukonceni hostiny, na ktorej sme sa ocitli az na konci (mali sme stastie, ze sme neprisli neskor), rodina odchadza do chramu nedaleko od domu a my sa podakujeme a ideme vlastnou cestou.
Susenie papiera
Domaci nas s usmevom pozyvaju nech sa pridame. Jeden z nich, co hovori trochu po anglicky, nas usadza a ponuka nam jedlo. Najpr sa ako spravne backpackerky pytame, kolko to bude stat a vraj nic. Ze je sviatok domaci maju oslavu, nech sa pridame. Donesu nam obrovsku tacku s jedlom a k tomu sticky rice (lepiva ryza). Este sa nas hostitel opyta, co mame radi sticky rice, alebo chceme nieco ine. Sme ok zo vsetkym, ja mam dokonca sticky rice celkom rada. Od normalnej ryze sa lisi tym, ze je inac pripravena, neviem presne ako. Je trocha tvrdsia ako normalna ryza (steamed rice) a ako nazov hovori, je lepiva. Ak sa je rukami, dobre sa drzi a dobre sa robia hrcky :)
Hodvabne saly
Neda nam to, a zistujeme, kde sme sa to vobec ocitli. Oslava, sviatok, ale co za sviatok. Keby bol oficialny sviatok, tak by sa asi oslavovalo na viacerych miestach a zatial sme nic nevideli. Odchytavame anglicky hovoriaceho domaceho a vypytujeme sa. Vraj meno sviatku si nepamata, ale robia oslavu 5 rokov od umrtia stareho otca. Podobna oslava sa robi kazdorocne a oslavuju (a nie smutia) preto, aby mal (kdekolvej je) hojnost vsetkeho co potrebuje. A hosti co vidime okolo, to su vsetko rodina. Na velku rodinu sme natrafili, odhadom okolo 100 pribuznych.
Jedlo bolo vyborne. K ryzi boli domace masove klobasky, mlete rybie maso s bylinkami, masova omacka, trocha zeleniny, polievka a na zaver sladky dezert.
Hostina
Po ukonceni hostiny, na ktorej sme sa ocitli az na konci (mali sme stastie, ze sme neprisli neskor), rodina odchadza do chramu nedaleko od domu a my sa podakujeme a ideme vlastnou cestou.
No comments:
Post a Comment