Povodne som sa chcela vyhnut pisaniu o velkych mestach ako Hanoi a Ho Chi Min, ale predsa len nieco malo o nich napisem a to, co vacsinou prekvapi navstevnikov. Ako som sa z Mui Ne dostala do Ho Chi Min okrem toho, ze autobusom, si uz nepamatam, je to davno.
Bol to zaciatok trochu sialeneho presunu do Bangkoku. Povodne som chcela usetrit a ist po zemi a nie letecky a trosku sa mi to zvrhlo. Nelutujem, bol to krasny vylet, len sa neda povedat, ze by som pri nom usetrila :). Za to, som videla kus juzneho Vietnamu – Mekong Deltu, 4 dni som stravila v Kambodzi, ako ochutnavku tejto krajiny, a nakoniec som sa po vyse tyzdni dostala do Bangkoku. Preco Bangkok? Pretoze sa chystam do Indie a bolo potrebne si vybavit viza.
Teraz si labuzim na ostrove Koh Tao v Thajsku. Ostrov je znamy ako potapacsky a snorchlovaci raj, a odtrepala som sa sem oddychnut si od narocneho cestovania, dokym sa mi nevybavia viza v Bangkoku. Okrem oddychovania a pisania blogu nemam nic ine na praci, tak snad ten blog dopisem, aby nezaostaval za mojimi cestami :)
Spat k Ho Chi Min. Vsetci mi spominali, ze dalsie velke mesto, neoplati sa, maximalne 1 den aj tak tam nie je co pozerat. Tak som si tam naplanovala jeden den a potom som preplanovavala :) Nechcelo sa mi ist po ziadnych muzeach a podobne, aj ked mala som tip na dve, ze tie sa urcite oplati vidiet – Fytomuzeum, muzeum tradicej vietnamskej mediciny a vojnove muzeum.
Pri zhanani ubytovania som nahodou natrafila na free city tours, tak namiesto obhliadania mesta na vlastnu past som isla na city tour. Z free city tours som sa uz par krat stretla, obycajne su organizovane dobrovolnikmi, ktori sa zaujimaju o historiu mesta, su spolocensky a radi chodia s novymi ludmi na obedy :). Free city tours nie su uplne zadarmo, oficialnu cenu nemaju, ale su zalozene na sprepitnom. Na konci si sprievodca vypyta sprepitne. Nie je to konkretna suma, kazdy da kolko uzna za vhodne.
Tura okolo mesta trvala 3 hodinky, urobili sme relativne maly okruh, zacinali nedalekou trznicou Ben Tranh, potom si z dialky pozreli Bitexco tower (veza), ktora ma vraj pripominat lotosovy kvet. Nech sme sa na to pozerali, ako sa sme chceli, tak nikto ho tam nevidel. Potom sme si povedali historiu k par namestiam a socham, ktore boli cestou, pozreli si Unification palace zvonka, vojnove muzeum a krizovatku s pamatnikom, kde sa upalil budhisticky mnich na protest kvoli utlacaniu budhizmu krestanstvom. Clovek sa takto v skratke dozvie historiu mesta, jeho najvyznamnejsich osobnosti a zisti, ako sa v meste orientovat. Do muzei a pamiatok sa nedostane, tri hodiny na to nestacia, ale aspon vie, kde sa muzeum nachadza a ci bude mat zaujem sa tam ist neskor pozriet. Na konci tury sa obycajne ide na spolocny obed, kde sa povymienaju kontakty a dohodne sa na vecernej party :) Free turu som absolvovala aj v Hanoi a davnejsie v Budapesti a oplati sa na ne ist. Nejedna sa o ziadne nudne a siahodlhe vysvetlovanie historie atd., skor je to kratke zoznamenie sa s mestom. Dobrovolnici, ktori tieto tury robia, sa v meste vyznaju a ak ma clovek otazky, vedia ich zodpovedat, aj ako sa dostanem odtialto tam a tam, alebo kde su najlepsie kupele, kde sa da zohnat to a to, co by sa clovek inac nedozvedel.
Zhananie ubytovania vo velkych mestach je pre mna jemnou traumou. Vzdy som nervozna, ci sa ocitnem v spravnej casti a ci bude nieco volne. Ubytovanie som si pozerala cez internet, ale podarilo sa mi najst za rozumnu cenu iba hostely, ktorym az tak nefandim. Povedala som si, ze nevadi, jednu – dve noci dam aj v hosteli. A ked som tak obiehala hosteli na De Tham street pri mestskom parku, tak ma oslovila pani nadhanajuca zakaznikov jednemu hotelu. Obycajne sa podobnym ludom vyhybam, ale tentoraz som si povedala skusim to. Pani ma zaviedla do podivnej ulicky, kam by som sa urcite sama bala vstupit aj za bieleho dna :) a uz vobec by som tam necakala guest house, alebo hotel. A prekvapivo bolo ich tam rovno niekolko.
Domaci mali prerobeny rodinny dom, na guest house s tromi izbami. Vo Vietname, vraj kvoli tomu, ze je poda draha stavaju velmi podivne domy. Si siroke tak 4 metre, vysoke bezne 3-5 poschodi a dlhe, niektore aj viac ako 10 metrov. Je to pre nas nezvyk, vidiet ulicu uzkych, vysokych, na seba nalepenych domov.
A v takejto zastavbe bol aj guest house. Plus este k tomu priratame ulicky asi tak 2 metre siroke, denne svetlo sa tam urcite nedostane. Guest house bol z tych mensich, sirka 4 metre, dlzka maximalne 6-7 metrov a 4 poschodia :). Na prvom poschodi mali domaci urobenu obyvacku, s mini kuchynkou, cez ktore im chodili vsetci hostia. Vzadu v dome bolo super uzke schodisko, ake som este nevidela a na kazdom poschodi bola jedna izba s vlastnym socialnym zariadenim. Schodisko bolo tak uzke, ze som mala problem sa na 4 poschodie vytrepat s mojim velkym ruksakom. O tom, ze by som sa na schodisku otocila, som ani neuvazovala :) Byvanie to bolo nezvycajne, ale prijemne. Ulicky neboli az take nebezpecne ako sa zdali na prvy pohlad. Pre cudzinca len trochu zvlastny pocit ist do takejto stvrte. Trochu som sa bala, ze ked vyjdem na hlavnu ulicu, tak sa uz ku guest housu nevratim :) Vecer na jednej z tychto uliciek bol mini trh s jedlom, co som ocenila, ked sa mi nechcelo ist sadnut si do restauracie.
Okrem ubytovania, co bolo zaujimave v Ho Chi Min a tiez aj v Hanoi, je vecerne chodenie do nazvyme to restaruacii. Na ulici je takychto restauracii alebo miest na sadnutie vela. Hlavne ulice v centre aj bocne ulicky sa uplne zaplnia ludmi.Chodniky su obsadene, plastovymi mini stolami a mini stolickami, ktore by sme u nas dali tak maximalne detom a tu to pouzivaju ako bezne vybavenie poulicnych restauracii. Stoly aj stolicky su vsetky otocene do ulice, takze clovek ma vyhlad na okoloiduce auta, motorky aj ludi, ktori sa medzi ne prepletaju, kedze chodniky su obsadene :) Taketo vecerne posedenie zacina od nejakej 6 tej, kde sa ulice zacinaju zaplnat a trva az do pol noci. Vrava je tam neskutocna, aj ked hlasna hudba je pustena malokedy, tak celkovy dojem je, ze to na ulici huci.
.JPG)
Dalsiou zaujimavostou velkych miest su parky. Domaci, hlavne studenti s oblubou okupuju parky a vyhliadaju si turistov, aby si s nimi mohli precvicit anglictinu. Je bezne, ze oslovuju okoloiducich a pytaju sa, ci si s nimi mozu pokonverzovat v anglictine. Bez ohladu na to, ako bizardne to znie, je to zaujimava skusenost. Takto ma oslovila slecna okolo 25, tak sme si pokecali o zivote v Ho Chi Min. Casom sa k nam pridali dalsie 2 studentky. Daju sa takto dozviet veci, o ktorych by som inak netusila. Ked sa clovek len tak prechadza parkom a vidi skupinky domacich studentov, sediace v kruhu, v kazdej zo skupiniek par cudzincov, tak je to taky zvlastny pohlad :) Hned ako som si ich zacala fotit, chceli, aby som sa k nim pridala.
.JPG)
A poslednym javom, co stoji za zmienku vo velkych mestach je cvicenie v parkoch alebo na namestiach. Povodne som mala zafixovane, ze toto sa deje iba v Japonsku a Cine, ale zrejme je to zvyk v celej Azii. Na cviciace skupinky som natrafila aj v Laose a vo Vietname. Ked sa zacne stmievat okolo 6-7, zaplnia sa verejne plochy cviciacimi. Bezne su treningy bojovych sportov, tance, aerobik atd. Hudba hra na plno, instruktor ma obycajne megafon alebo mikrofon a reve do neho povely a cela masa ludi sa hybe do rytmu. Trochu mi to pripomenulo spartakiadu, aj ked som ziadnu nezazila :). Okrem toho, sa daju vidiet skupinky hrajuce volejbal, bedminton atd. Ak sa pri nich clovek na chvilu zastavi, tak ho urcite pozvu medzi seba.
Tolko k metropolam Vietnamu. Ak ma clovek cas a nechce sa mu ist po pamiatkach, tak sa staci len tak zastavit a pozorovat miestny zivot. Vie byt zaujimavejsi ako pamiatky a muzea.
Bol to zaciatok trochu sialeneho presunu do Bangkoku. Povodne som chcela usetrit a ist po zemi a nie letecky a trosku sa mi to zvrhlo. Nelutujem, bol to krasny vylet, len sa neda povedat, ze by som pri nom usetrila :). Za to, som videla kus juzneho Vietnamu – Mekong Deltu, 4 dni som stravila v Kambodzi, ako ochutnavku tejto krajiny, a nakoniec som sa po vyse tyzdni dostala do Bangkoku. Preco Bangkok? Pretoze sa chystam do Indie a bolo potrebne si vybavit viza.
Teraz si labuzim na ostrove Koh Tao v Thajsku. Ostrov je znamy ako potapacsky a snorchlovaci raj, a odtrepala som sa sem oddychnut si od narocneho cestovania, dokym sa mi nevybavia viza v Bangkoku. Okrem oddychovania a pisania blogu nemam nic ine na praci, tak snad ten blog dopisem, aby nezaostaval za mojimi cestami :)
Doprava v Ho Chi Min
Spat k Ho Chi Min. Vsetci mi spominali, ze dalsie velke mesto, neoplati sa, maximalne 1 den aj tak tam nie je co pozerat. Tak som si tam naplanovala jeden den a potom som preplanovavala :) Nechcelo sa mi ist po ziadnych muzeach a podobne, aj ked mala som tip na dve, ze tie sa urcite oplati vidiet – Fytomuzeum, muzeum tradicej vietnamskej mediciny a vojnove muzeum.
Pri zhanani ubytovania som nahodou natrafila na free city tours, tak namiesto obhliadania mesta na vlastnu past som isla na city tour. Z free city tours som sa uz par krat stretla, obycajne su organizovane dobrovolnikmi, ktori sa zaujimaju o historiu mesta, su spolocensky a radi chodia s novymi ludmi na obedy :). Free city tours nie su uplne zadarmo, oficialnu cenu nemaju, ale su zalozene na sprepitnom. Na konci si sprievodca vypyta sprepitne. Nie je to konkretna suma, kazdy da kolko uzna za vhodne.
Tura okolo mesta trvala 3 hodinky, urobili sme relativne maly okruh, zacinali nedalekou trznicou Ben Tranh, potom si z dialky pozreli Bitexco tower (veza), ktora ma vraj pripominat lotosovy kvet. Nech sme sa na to pozerali, ako sa sme chceli, tak nikto ho tam nevidel. Potom sme si povedali historiu k par namestiam a socham, ktore boli cestou, pozreli si Unification palace zvonka, vojnove muzeum a krizovatku s pamatnikom, kde sa upalil budhisticky mnich na protest kvoli utlacaniu budhizmu krestanstvom. Clovek sa takto v skratke dozvie historiu mesta, jeho najvyznamnejsich osobnosti a zisti, ako sa v meste orientovat. Do muzei a pamiatok sa nedostane, tri hodiny na to nestacia, ale aspon vie, kde sa muzeum nachadza a ci bude mat zaujem sa tam ist neskor pozriet. Na konci tury sa obycajne ide na spolocny obed, kde sa povymienaju kontakty a dohodne sa na vecernej party :) Free turu som absolvovala aj v Hanoi a davnejsie v Budapesti a oplati sa na ne ist. Nejedna sa o ziadne nudne a siahodlhe vysvetlovanie historie atd., skor je to kratke zoznamenie sa s mestom. Dobrovolnici, ktori tieto tury robia, sa v meste vyznaju a ak ma clovek otazky, vedia ich zodpovedat, aj ako sa dostanem odtialto tam a tam, alebo kde su najlepsie kupele, kde sa da zohnat to a to, co by sa clovek inac nedozvedel.
Pamatnik mnichovi, ktory sa upalil
Zhananie ubytovania vo velkych mestach je pre mna jemnou traumou. Vzdy som nervozna, ci sa ocitnem v spravnej casti a ci bude nieco volne. Ubytovanie som si pozerala cez internet, ale podarilo sa mi najst za rozumnu cenu iba hostely, ktorym az tak nefandim. Povedala som si, ze nevadi, jednu – dve noci dam aj v hosteli. A ked som tak obiehala hosteli na De Tham street pri mestskom parku, tak ma oslovila pani nadhanajuca zakaznikov jednemu hotelu. Obycajne sa podobnym ludom vyhybam, ale tentoraz som si povedala skusim to. Pani ma zaviedla do podivnej ulicky, kam by som sa urcite sama bala vstupit aj za bieleho dna :) a uz vobec by som tam necakala guest house, alebo hotel. A prekvapivo bolo ich tam rovno niekolko.
Guest house v uzkych ulickach
Domaci mali prerobeny rodinny dom, na guest house s tromi izbami. Vo Vietname, vraj kvoli tomu, ze je poda draha stavaju velmi podivne domy. Si siroke tak 4 metre, vysoke bezne 3-5 poschodi a dlhe, niektore aj viac ako 10 metrov. Je to pre nas nezvyk, vidiet ulicu uzkych, vysokych, na seba nalepenych domov.
Typicke vietnamske domy
A v takejto zastavbe bol aj guest house. Plus este k tomu priratame ulicky asi tak 2 metre siroke, denne svetlo sa tam urcite nedostane. Guest house bol z tych mensich, sirka 4 metre, dlzka maximalne 6-7 metrov a 4 poschodia :). Na prvom poschodi mali domaci urobenu obyvacku, s mini kuchynkou, cez ktore im chodili vsetci hostia. Vzadu v dome bolo super uzke schodisko, ake som este nevidela a na kazdom poschodi bola jedna izba s vlastnym socialnym zariadenim. Schodisko bolo tak uzke, ze som mala problem sa na 4 poschodie vytrepat s mojim velkym ruksakom. O tom, ze by som sa na schodisku otocila, som ani neuvazovala :) Byvanie to bolo nezvycajne, ale prijemne. Ulicky neboli az take nebezpecne ako sa zdali na prvy pohlad. Pre cudzinca len trochu zvlastny pocit ist do takejto stvrte. Trochu som sa bala, ze ked vyjdem na hlavnu ulicu, tak sa uz ku guest housu nevratim :) Vecer na jednej z tychto uliciek bol mini trh s jedlom, co som ocenila, ked sa mi nechcelo ist sadnut si do restauracie.
Vstup do uzkej ulicky s guest housom - priamo v strede
Okrem ubytovania, co bolo zaujimave v Ho Chi Min a tiez aj v Hanoi, je vecerne chodenie do nazvyme to restaruacii. Na ulici je takychto restauracii alebo miest na sadnutie vela. Hlavne ulice v centre aj bocne ulicky sa uplne zaplnia ludmi.Chodniky su obsadene, plastovymi mini stolami a mini stolickami, ktore by sme u nas dali tak maximalne detom a tu to pouzivaju ako bezne vybavenie poulicnych restauracii. Stoly aj stolicky su vsetky otocene do ulice, takze clovek ma vyhlad na okoloiduce auta, motorky aj ludi, ktori sa medzi ne prepletaju, kedze chodniky su obsadene :) Taketo vecerne posedenie zacina od nejakej 6 tej, kde sa ulice zacinaju zaplnat a trva az do pol noci. Vrava je tam neskutocna, aj ked hlasna hudba je pustena malokedy, tak celkovy dojem je, ze to na ulici huci.
Posedenie na ulici
Dalsiou zaujimavostou velkych miest su parky. Domaci, hlavne studenti s oblubou okupuju parky a vyhliadaju si turistov, aby si s nimi mohli precvicit anglictinu. Je bezne, ze oslovuju okoloiducich a pytaju sa, ci si s nimi mozu pokonverzovat v anglictine. Bez ohladu na to, ako bizardne to znie, je to zaujimava skusenost. Takto ma oslovila slecna okolo 25, tak sme si pokecali o zivote v Ho Chi Min. Casom sa k nam pridali dalsie 2 studentky. Daju sa takto dozviet veci, o ktorych by som inak netusila. Ked sa clovek len tak prechadza parkom a vidi skupinky domacich studentov, sediace v kruhu, v kazdej zo skupiniek par cudzincov, tak je to taky zvlastny pohlad :) Hned ako som si ich zacala fotit, chceli, aby som sa k nim pridala.
Diskutujuce skupinky
A poslednym javom, co stoji za zmienku vo velkych mestach je cvicenie v parkoch alebo na namestiach. Povodne som mala zafixovane, ze toto sa deje iba v Japonsku a Cine, ale zrejme je to zvyk v celej Azii. Na cviciace skupinky som natrafila aj v Laose a vo Vietname. Ked sa zacne stmievat okolo 6-7, zaplnia sa verejne plochy cviciacimi. Bezne su treningy bojovych sportov, tance, aerobik atd. Hudba hra na plno, instruktor ma obycajne megafon alebo mikrofon a reve do neho povely a cela masa ludi sa hybe do rytmu. Trochu mi to pripomenulo spartakiadu, aj ked som ziadnu nezazila :). Okrem toho, sa daju vidiet skupinky hrajuce volejbal, bedminton atd. Ak sa pri nich clovek na chvilu zastavi, tak ho urcite pozvu medzi seba.
Bojove umenie na namesti
Tolko k metropolam Vietnamu. Ak ma clovek cas a nechce sa mu ist po pamiatkach, tak sa staci len tak zastavit a pozorovat miestny zivot. Vie byt zaujimavejsi ako pamiatky a muzea.
po precitani tohto clanku mam chut vyhodit pocitac von oknom a skocit na prve lietadlo niekam do kelu daleko.... :) najlepsie za tebou!
ReplyDelete